Smutny pribeh - lgbt

Smutny pribeh - lgbt
0

#1

Prosba o pomoc pre nás všetkých!

Pekný deň. Chcel by som vás poprosiť o zdielanie mojej skúsenosti, ktorá možno politikom poskytne obraz ako to naozaj je s našimi právami. Volám sa Peter a mám 47 rokov. Môj život nebol v ničom iný, ako život iných LGBT občanov na Slovensku. Mal som to to šťastie, že som pred 23 rokmi stretol Janka. Bol krásny a ja som vedel, že je to muž môjho života. Bol o rok mladší a tvorili sme ideálny pár. Približne pred dvoma rokmi mu zistili rakovinu. Ako u každého, aj u nás to znamenal šok a prevrátenie života naruby. Operácia, chemoterapia, rádioterapia. Chvíle nádeje sa striedali s beznádejou. Asi pred pol rokom si ma večer zavolal a povedal tú hroznú vetu. Viem, že to nedám, je treba zariadiť veci. Nechápal som o čom hovorí. Aké veci? Nuž, aby mi ostal náš spoločný majetok po jeho odchode, aby som ho mohol pochovať, aby sme mali spoločnú hrobku. Nikdy mi nenapadlo, že niečo takéto budeme musieť spolu podstúpiť. Zdalo sa to jednoduché. Na druhý deň však dostal bolesti, ktoré mu znemožnili čokoľvek. Riešil som veci ako prezliekanie, prebalovanie, tíšenie bolesti a lietali sme medzi onkológiou a našim bytom. Spával som hodinu denne. Objímal som ho a mal som strach. Plakával som do perín a prosil Boha o zázrak. Ten neprišiel. Mesiac pred smrťou, keď vážil 37 kg, mi povedal, že musíme tie papiere dať dokopy. Prišila k nám notárka a podpísal darovací papier na polovičku nášho bytu a podpísal splnomocenie na prístup k jeho účtom. Pozrel sa pritom na mňa a poprosil ma, že chce zomrieť doma. Tak sa aj stalo. Zomrel v mojom objatí s našim kocúrom Mišom pri nohách. O jeho smrti som informoval aj jeho rodinu. Tá sa chopila iniciatívy, zorganizovala pohreb a zrazu to bol ich Janko a nie môj. V krematóriu som stál v poslednom rade ako nejaký bývalý kolega, či kamarát z rybačky. Jeho rodinka na mňa občas pozrela ako na toho čo spôsobil, že ich Janko bol gay a možno mu spôsobil aj tú rakovinu, alebo mal dokonca možno AIDS ako všetci “buzeranti”. Nepozvali ma ani na kar. Jeho urnu vraj dajú do hrobu k jeho babke niekde na Záhorí. Nemám na nič nárok. Pred troma dňami mi zavolal jeho brat, že súdne napadnú darovaciu zmluvu na náš byt. Vraj si myslia, že Janko už nemohol byť spôsobilý niečo také podpísať. Rovnako ich bude zaujímať kde sú jeho peniaze a preto podali na mňa trestné oznámenie. Nepovedal som nič, len som zložil telefón. Sedím doma, cítim sa prádny, plačem a iba kocúr ma núti vôbec ešte niečo spraviť. Nech si ten byt zoberú, nech ma aj zavrú, môj život bez Janka aj tak nemá zmysel. Dnes chodíte na námestia bojovať za Slušné Slovensko. Prosím, zahrnte tam aj požiadavku na legalizáciu partnerstiev dvoch mužov, či žien. Nechcem, aby toto musel ešte niekto zažívať. Slušné Slovensko by malo byť aj priznanie práv pre všetkých svojich občanov, teda aj pre nás, “buzerantov”.


#2

Snažil som sa presvedčiť sám seba, že tento môj komentár nie je potrebný a nijako nepomôže, no aj tak to nakoniec napíšem…

Z tohto príbehu (a bohužiaľ nie len z tohto…) mám pocit, že skôr ako legislatívne riešenie registrovaných partnerstiev potrebuje Slovensko “zoslušnieť”. Schválne používam tento výraz, keďže aj sám autor spomína zhromaždenia za slušné Slovensko. Neodvážim sa tvrdiť, či by reg. partnerstvá v takýchto prípadoch pomohli alebo nie, no ak spomínaní Peter a Janko boli spolu 23 rokov a aj po takomto čase má Jankova rodina tú drzosť púšťať sa do súdnych sporov a trestných oznámení len kvôli majetku ich zosnulého syna, tak naozaj neviem.


#3

tak registrované partnerstvá by pomohli práve na to, že dávajú právny rámec takýmto prípadom. Sú rozne typy rodín a je smutné, že sa dnes takéto niečo vobec stane. Neexistuje žiadna právna ochrana.
A na druhej strane, aj keď by súdne spory nakoniec dobre dopadli, to čo ich sprevádza, celá ta šikana, neštastie človeka, to je desivé a zbytočné. Je veľmi veľa tém, kde štát zlyháva v ochrane práv ľudí, nielen lgbt, a zanecháva za sebou krvavú stopu vo forme smutných a úplne zbytočných ľudských tragédií.


#4

ano, slusnost, ucta, vzajomne porozumenie. venujem sa mediacii a aj takyto pripad nemusi skoncit len na sude, ale je mozne si to vyrozpravat, dohodnut sa na tom, ze sa vzajomne nebudu “napadat” a zalovat. jednoducho si vzajomne porozumiet. riesenie existuje. dohoda je niekedy nad zakon a mat moznost rozhodnut sami je urcite nad direktivnym rozhodnutim sudcu